Slovenský horolezecký spolok JAMES
vysoké tatry  český horolezecký svaz  klub slovenských turistov  singingrock rama   
grivel
sirjoseph
  shs james    komisie    podujatia    james slovakia    horolezec    horoškola    infocentrum    rozličné    eshop    diskusia    kontakt    dotazníky    chaty    mapa stránky  
  dôležité linky    galéria    klasifikácia    počasie    sprievodca    umelé steny    najčítanejšie články  
 index » rozličné  Správa Vysokých Tatier  Erasmus  Metodické materiály  Meteo  IFSC  UIAA Pondelok 24.06.2019   english version
 Vlado Tatarka - (1945 – 2001)
22.05.2001 23:10 | 15862x | komentár: 1x
Old skaut navždy odišiel  

tatarka2.jpg (20123 bytes)
Vlado Tatarka.

Bola to zlá, veľmi zlá správa, ktorá prišla poobede 17. augusta 2001 z Vysokých Tatier. Každá správa o smrti je zlá. Je o to horšia, keď odíde človek v plnej sile, plný plánov, nečakane, náhle, tragicky. Z Tatier prišla v to pokojné popoludnie správa, že na Ganku pri výstupe Puškášovým pilierom zahynul Vlado Tatarka. Skutočný tatranský horal, horský vodca, skialpinista, horolezec celým telom a hlavne dušou, hĺbavý “old skaut”, dobrý priateľ, kamarát, kolega chlapcov z Horskej služby, ale hlavne manžel a dobrý, zodpovedný otec.

Hovoriť o výstupoch Vlada Tatarku, to sú stovky výstupov u nás a po celom svete. Samozrejme, že na prvom mieste sú Tatry, ktorým venoval celý svoj život. V Tatrách liezol v lete aj v zime, urobil tu desiatky nových ciest. Spomeňme len jeho cesty vo V stene Ľadového štítu, v S stene Kupoly, na Rohatú vežu, Čertovu vežu, S pilier Prednej Javorovej veže, Ľadopád do Predného Javorového sedla, alebo veľmi ťažký Posledný dostih na Veľkú Javorovú vežu v zime 1975. Jeho cesty viedli cez Alpy, Kaukaz a Pamír až do Himalájí. Na Pamíre vyliezol na Leninov štít, Korženevskú a v roku 1978 urobil novú cestu na Achmadi Doniša. V Hindukúši bol výborným výkonom prvovýstup alpským štýlom J kuloárom na Gumbaz-e-Safet a výstup na Nošak (7492 m) v roku 1974, v roku 1977 prvovýstupy na sedemtisícovky Kohi Tez a Acher Čak s traverzom ich vrcholov. Bol účastníkom viacerých úspešných himalájskych expedícií, napr. v roku 1979 na Jannu, v roku 1981 na Kančendžongu. Za svoje kvalitné výkony bol v 70-tych rokoch členom slovenského i československého reprezentačného družstva.

Pre Vlada však nebolo horolezectvo zďaleka len športom. Mal pre hory cit, boli zmyslom jeho života. Študoval ich, rád poradil mladším, kreslil steny, sprístupňoval informácie. Mal svoje obľúbené doliny a steny, svoje horolezecké lásky. Chatka v Javorovej doline, severná stena Malej Ľadovej veže. To neboli len mŕtve veci, to boli pre Vlada pojmy, ktoré mali svoju dušu, svoju atmosféru, svoj príbeh. Vždy, keď mi hovoril o Čiernej Javorovej, o svojich výstupoch na Malú Ľadovú vežu, ale ešte viac o výstupoch mladších horolezcov z Tatier i Bratislavy, bolo v tom cítiť obrovskú zanietenosť pre vec. V tej stene neostalo po Vladovi len niekoľko skvelých prvovýstupov, ale aj kus jeho srdca. V roku 1990 nová cesta do Predného Ľadového sedielka, v roku 1997 pilier na Predný Ľadový hrb, v zime 1998 prvovýstup Old skaut, poslednú zimu nová cesta v ľavej časti steny…

Ani s pribúdajúcimi rokmi nechodil Vlado do hôr len na vychádzky. Vždy v ňom bola túžba niečo dokázať, skúsiť, posunúť svoju osobnú hranicu. Jeho reťazovky neboli len lezeckým výkonom, mali myšlienku. V lete 1994 takto napríklad preliezol sólo za deň tri klasické Stanislawského cesty vo veľkých tatranských stenách, v Galérii Ganku, v S stene Javorového štítu a na Malom Kežmarskom štíte, aj s presunmi za 12 hodín! Aj pri svojom poslednom tatranskom lezení spájali spolu s dcérou Vladkou do reťazovky Puškášove cesty na Volovu vežu, v Galérii Ganku, na pilieri Ganku z Rumanovej doliny…

Vlado toho zvyčajne veľa nenahovoril, nebol to typ na trúsenie zbytočných rečí. Keď pripravoval informácie o nejakej stene, robil to precízne, bez náhlenia, so zaujatosťou detektíva. Čím ďalej viac sa snažil urobiť niečo pre druhých. Preistenie najkrajších a populárnych tatranských ciest, to je počin, na ktorý budeme vždy myslieť, kedykoľvek sa, Vlado, zapneme do Tvojich bezpečných istení. Vďaka za všetkých horolezcov.

Áno, bezpečnosť bola ďalšou myšlienkou, ktorou sa v poslednom období stále viac zaoberal. Vedel lepšie, ako ktokoľvek iný, aký je život v horách krehký. Stretával sa s touto skutočnosťou ako horský záchranca, neraz, keď už nebolo pomoci, neraz prinavracal ľudí späť do života. Ale osud si nevyberá, šťastie sa niekedy odvráti aj od najopatrnejšieho, kto sme toho veľa v horách prežili, vieme, že je to niekedy mimo nás. A čo ako sa do mysle tisnú otázky o zodpovednosti voči blízkym, voči sebe samému, vieme čo robíme a vieme, že by sme bez hôr asi nemohli žiť.

Vlado a Vladka. Nikdy som nebol s nimi dlhú dobu. Vždy to bolo len chvíľu, ale jasne som cítil ich silný vzťah. Zobrať svoju dcéru do hôr, ukázať jej ich pravú tvár, všetky tváre a cez ne veľa zo života. Videli sa jeden v druhom. Prečítajte si príbeh Vladky a Vlada z Veľkej Cimy Lavaredo a tiež mnohé pochopíte. Aj keď mnohé veci sa chápu len ťažko, aj keď mnohé veci sa nedajú vysvetliť a len so stisnutým hrdlom sa dá povedať, je mi to veľmi, veľmi ľúto. Vladka, Vlado žije v Tebe, žije v nás a viem, že všetci sa raz s ním stretneme.

Igor Koller




KOMENTÁR K ČLÁNKU

Vlado Tatarka - (1945 – 2001) [ 8. 5. 2008 11:56:58] - reagovať
Bola to zlá, veľmi zlá správa, ktorá prišla poobede 17. augusta 2001 z Vysokých Tatier.
  • Vlado Tatarka - (1945 – 2001) [Karel Dostál 31. 8. 2010 22:43:13] - reagovať
    Ano, byla to hrozná zpráva. Týden před jeho smrtí jsem s ním mluvil na horské ve Smokovci. Byl jsem tehdy v Tatrách poprvé sám. S Vladem jsme vylezli několik krásných cest, byl hodně svůj, ale vždycky profesionál. Měli jsme ho, my, Moraváci, moc rádi a je to velká škoda, protože odešel člověk, který chtěl dát tatranskému horolezectví moderní, současnou tvář.
    Čest jeho památce!


Vlado Linek © 1999 - 2019 členstvo ا  antidoping ا  kalendár ا  archív jamesáka ا  predplatné ا  horoškola ا  počasie ا  sprievodca ا  umelé steny  24054018