Slovenský horolezecký spolok JAMES
vysoké tatry  český horolezecký svaz  klub slovenských turistov 
sport-outdoor
  shs james    komisie    podujatia    james slovakia    horolezec    horoškola    infocentrum    rozličné    eshop    diskusia    kontakt    dotazníky    chaty    mapa stránky  
  redakcia    archív    inzercia    pálivé chyty    predplatné    tréning    poviedky  
 index » horolezec » poviedky  Správa Vysokých Tatier  Erasmus  Metodické materiály  Meteo  IFSC  UIAA Utorok 17.10.2017   english version
 Yosemitské krysy
27.02.2008 22:00 | 4987x | komentár: 0x
Jamesák 1994/3  

Niekoľko míľ od El Capitana je hlinený pľac s mexickými borovicami a roztrúsenými balvanmi, známy pod názvom Camp 4. Je to špinavé a prašné geto, v ktorom bývajú všetci yosemitskí lezci. Kilometer a pol krížom cez údolie sa vypína Sentinel. Ráno a podvečer, keď je slnko za míľu vysokým okrajom údolia, vyzerá Sentinel ako päťstometrový šedý náhrobný kameň.

V Campe 4 som osem rokov trávil leto a hoci som za ten čas vyliezol viac ako dvadsať stien, nikdy som sa nepokladal za skutočnú stenovú krysu. Vybáchal som tak zo dve-tri ročne. Stenová krysa mohla prasknúť i desať. A nie také komerčáky ako Nos na El Capitana, kde je všetko jasné a schopný voľný lezec to vylezie, ani nevie ako. Stenová krysa si chrochtá v cestách so špárami veľkosti puklín v starom zrkadle, so skobami zatlčenými maximálne do štvrtiny svojej dĺžky, prípadne tam, kde sa špáry vôbec nevyskytujú a treba vešať háčiky do priehlbiniek a rajbasov a narvávať mäkké medené či hliníkové kliny do zvlnení a dierok; v cestách, kde môže jedna dĺžka trvať osem hodín a celé podujatie dvanásť dní.

Do takýchto povestných háčikovačiek som s mojou trpezlivosťou a morálom mohol maximálne tak trochu fušovať. Aj keď vo mne lezenie na hornom konci lana vzbudzovalo des a hrôzu, predsa som ho v akomsi tranze ako-tak zvládal. Čo som však totálne nezvládal, bolo štandovanie. Šialenstvo štandovania je v dlhokánskom tichu. Akonáhle je prvý dvadsaťpäť metrov nad vami, počujete sa, len keď vrieskate. Ste úplne sami. Príliš sami. Po niekoľkých dňoch takéhoto štandovania sa ma vždy zmocnila vrcholová horúčka a neovládateľná túžba skončiť s celou záležitosťou, zatiaľ čo správna stenová krysa sa po pár dňoch ešte len dostáva do varu.

Keď v polovici sedemdesiatych rokov stenové lezenie dosiahlo svoj vrchol, Camp 4 sa rozdelil na dve skupiny: stenové krysy a voľných lezcov. Voľných lezcov, medzi ktorých sa rátam i ja, tu bolo na jednu stenovú krysu dvadsať. Podľa krýs to bol dôkaz ich výnimočnosti - tvrdili, že každú komunitu vždy ťahá len zopár osobností. Stenové krysy boli vždy vzácnym artiklom. Ich hobby bolo priveľmi nebezpečné a vyžadovalo si primnoho utrpenia. Vystavení slnku a vetru a dlhým nociam hompáľania sa v hamakoch, visiacich vysoko nad nami ostatnými, žili v akomsi uzavretom svete. Ich krížová výprava - ak sa ich počínanie dá takto nazvať - sa pomaly prepadávala sama do seba, už odkedy Royal Robbins so svojou partiou roku 1957 vyliezol prvú veľkú vec - severozápadnú stenu Half Dome. Za posledných pätnásť rokov sa krysy čoraz viac izolovali a ponárali do seba, pretože v rozďavenom prázdnom priestore, ktorým sme my ostatní prechádzali najvyššou možnou rýchlosťou, nachádzali akúsi istotu či dokonca pocit bezpečia. V skutočnosti bol ich spôsob života drámou, v ktorej hrali svoje bizarné role a zdalo sa, že vrtochy šťasteny nimi zmietajú presne tak, ako hercami klasických hier. Nás, voľných lezcov, nazývali "fešáci" alebo "ľahkí atléti". Uznávali síce, že sme namakaní, ale podľa nich nám chýbalo čosi podstatné, čosi, čo ľuďom umožňuje prežiť dni či dokonca týždne priskobovaných na bralách. Ale napriek tomu v kuse vyrývali, aby sme s nimi vyrazili do nejakej ponurej steny.

Mnohí z nás liezli z času na čas i vo veľkých stenách. Málokedy sa stalo, že by ťažký yosemitský lezec nedal za sezónu zopár veľkých stien. Krysie podpichovanie - ktoré sa pre mňa začalo vo chvíli, keď som koncom mája vkročil do tábora a skončilo sa až mojím odchodom na konci augusta - malo totiž dráždiaci, kumulatívny účinok, pretože nebolo myslené celkom vážne. Ale keď som to povedal nahlas, krysy spustili skutočnú paľbu.

"Vždy bolo jasné, Long, že si len taká chutná riťuška, " poinformovala ma jedna z krýs.
"A buzík."
"Aspoň o tom vie."
"Krysy, choďte do riti."
"Ale ale, také silné slová od takej milej bábiky."

Toto ich neustále podkušovanie a šikanovanie sa nezriedka končievalo pästnými súbojmi, a keď vezmeme do úvahy, že takmer všetci lezci boli mladí, dobre trénovaní a na neposlednom mieste trochu šibnutí, takéto súboje boli nebezpečnými záležitosťami.

"Ak by v tebe bolo aspoň pol chlapa, šiel by si s nami."

A začali sa z nich rinúť poetické chválospevy o akejsi ozrutnej stene, o ktorej som až prekliato dobre vedel, že z nej vzíde len utrpenie, lopota a hrôza - aspoň pre mňa. Ale ak som namietal, boli čoraz vulgárnejší a znosili ma pod čiernu zem. Akokoľvek mi mohlo voľné lezenie doničiť prsty a otĺcť lakte, vždy som ich dokázal vykázať do patričných medzí. Ale ak som si nedal pozor a do šarvátky sa vložilo moje ego, ak som začal mať pocit, že by mohla utrpieť moja povesť, vyzval som ich, aby teda uskutočnili svoje hrozby (načo oni vyzvali mňa, aby som uskutočnil moje) a onedlho som sa našiel štverať sa hore stenou v spoločnosti niekoľkých krýs. Dva razy som naletel, lebo som si nemohol spomenúť, čo som tvrdil na začiatku, keď sa plánované štvordňové podujatie zmenilo na osemdňové; keď som hodil dvadsaťmetrovú držku; keď sme posledné dva dni nemali čo jesť a piť a močili sme hnedú tekutinu a všetky orgány ma boleli ešte dva mesiace potom; keď som si želal, aby sa moji rodičia neboli nikdy stretli a naveky som preklial celé lezenie.

Mnohé krysy boli extravaganiné postavičky, ktoré by sa dali prirovnať k túlavým zlatokopom Divokého Západu - boli totálne sami sebou a nezávislí. O slávu sa nestarali, popularita im mohla byť ukradnutá. Ak sa ich výkony publikovalí alebo ocenili, pokladali to za čosi neslušné, pretože ich hra bola, ako všetky posadnutosti, výsostne súkromnou záležitosťou. Aj keď neviemako milovali riziko, drinu a dlhé ticho vysoko na skalách, v ich lezení sa nedalo nájsť nič nasledovaniahodné, a to po všetkých stránkach. Krysy z nich robilo čosi, čím sa stávali prilepení vysoko nad svetom. Bohatých rebelov búriacich sa proti ohraničeniam blahobytu bolo medzi nimi málo. Krysy boli väčšinou chudobné. V stenách sa im darilo len o čosi lepšie ako na zemi.

Väčšina krýs mala svoj podiel na tom, že sa im nedarilo práve najlepšie, a zdalo sa im, že to má niečo spoločné so zemou. A tak vyrážali do stien a na týždeň alebo desať dní sa od zeme oslobodili - a zem od nich. Postupne sa steny stali ich prirodzeným domovom a vysloveným útočiskom pred svetom, ktorý ich miatol alebo rozčuľoval. Výnimiek mnoho nebolo.

Výnimky milovali zem, ale ešte viac vysoké útesy. Grék Zorba tancovával, aby zabudol na bolesť. A predsa, keď bol šťastný, tancoval navlas rovnako. Myslím, že ak by boli v Grécku veľké skaly, Zorba by sa iste stal stenovou krysou.

Z čírej nevyhnutnosti so sebou ťahali fľaše na vodu oblepené lepiacou páskou, závesné plošiny a hamaky, goretexové vetrovky posiate záplatami, karimatky a spacáky s našitými menami - málokedy ich vlastnými. Vliekli celé škatule tyčiniek Milky Way, ktoré potiahli z miestneho obchodu, plechovky presladeného broskyňového kompótu, konzervovaného tuniaka v pramenitej vode, štangle mastnej salámy a párkov, koláčiky Pop Tarts, údené ustrice, keksy značky Cracker Jacks, fazuľku v rôsolovitom náleve a kadejaké životabudiče, aby nasýtili "hrdlo púšte Kalahari".

A malinovky, ktoré pri otvorení explodovali, mali hodnotu diamantov, pretože dokázali preraziť gumenú chuť, ktorá sa vytvorí v hrdle po celodennom lezení. Vliekli však so sebou i iné veci, ktoré o nich čosi hovorili.

Ron bol blázon do UFO, a zvykol so sebou vláčiť pseudovedecké publikácie o lietajúcich tanieroch a pohlavnom živote mimozemšťanov, absurdné okuliare z červenej umelej hmoty, za ktoré zaplatil vážne peniaze, hoci každý zdravý človek by si také kúpil za dolár v hračkárstve. Cez tieto okuliare "videl" plynné stopy po lodiach z Venuše. Kanaďania Hugh a Steve boli jednými z najlepších krysích exemplárov. Raz, spolu s troma debnami piva Moosehead, vliekli hore vrece golfových loptičiek, ktoré vyzbierali v golfovom areáli v Palm Springs. Odpálili sa na El Cap Tower, na priestrannú, rovnú policu asi 700 m od zeme. Okrem 200 golfových loptičiek si priniesli golfovú palicu, potom ďalšíu - špeciálku na dlhé vzdialenosti a celé júnové popoludnie trávili odpaľovaním úžasných ťahov na lúku pod nimi.

Zasiahli niekoľko áut a rozbili zopár čelných skiel. Rangerii na tri hodiny uzavreli cestu pod skalou, vysadli na kone a v rojniciach prečesávali okolie - hľadali toho snajpera. Autá sa hromadili, prehrievali, narážali do seba. Turisti sa bili. Zatkli niekoľkých ľudí. Prípad sa nikdy nevyriešil.

Predtým, než zomrel pri sóle na Higher Cathedral, Joe vytiahol do polovice Half Dome a na vrchol Mt. Watkinsa piecku na drevené uhlie. Russ ťahal so sebou malý acetylénový horák, aby si mohol opekať. Charles okrem dvojlitrových fliaš s Diet Coke ťahal zo desať plastikových tanierov na hádzanie, a každý večer jeden vyslal zo steny. Keď sa mu minuli, začal sa nudiť a vyviedol posledných 300 m extrémne ťažkého prvovýstupu za pol dňa. Jeff  ťahal mosadzný krucifix a fotku Panny Márie, falošný španielsky dublón, prak a päťdesiat guľôčok. Načo tie veci vliekol, ani čo s nimi robil, neviem. Bernie vysóloval Leaning Tower a Half Dome v židovskej čiapočke - sčasti kvôli náboženskému zanieteniu, sčasti preto, lebo bol "taký plešatý, že mu bolo vidno myšlienký“. Tom ťahal so sebou harmoniku, okarínu a päťkilový maximagnetofón, na ktorom si prehrával hudbu z Doktora Živaga, až kým sme neboli v stave ho zabiť a aj by sme to urobili, keby nemal vyše stoosemdesiat centimetrov a takmer metrák.
Na striedačku vyťahovali bágle, delili sa o váhu svojich zvláštnych životov, vliekli hore stenou to, o čo ostatní nestáli, vrátane seba samých. Ťahali oblaky, dážď a slnko, čo im bili do hláv. Ťahali smäd, ktorý by zabil i ťavu. Dan, predtým, než ho z Mount Kenya zmietla lavína, vliekol hore EI Capom titul doktora medicíny. Ostatní ťahali svrab a zničené prsty a napuchnuté nohy, zlomené rebrá a zlomené srdcia. Jedna krysa vliekla aspoň tri razy hore El Capitanom leukémiu. Jeho popol roztrúsili nad Washingtonovým stĺpom z dvojplošníka Stearman. Ťahali so sebou celú horu, jej úlomky, odletujúce pod desiatimi tisícmi úderov kladivom, uľpievajúce im na tvárach, šijach a rukách, oslepujúce ich pred všetkým, čo ležalo pod nimi.

Ťahali zemskú príťažlivosť i Zem samotnú, pretože sa jej nikdy nemohli celkom zbaviť. Alebo taký Darell, dobrodušne známy ako "Kromaňonec", kanadský drevorubač a najväčšie miesiželezo, aké sa kedy zaháňalo lezeckým kladivom. Mal jelení zub a tvár ako Indián z tabakového obchodu. Jeho prerývaná reč bola presvedčivým dôkazom toho, že bol samouk - a ak nebol, jeho učiteľov by mali zbičovat'. Zdá sa, že žil len na sladovej whisky a "potočnej vode", ako ju nazýval, a v ranných hodinách ste ho vždy mohli nájsť, ako sa nachmelený tacká do Campu 4. A ráno vybíjal klin klinom. Keď sa náhodou stalo, že bol naložený v liehu o čosi menej ako obvykle, jeho kamaráti krysy ho vyvliekli na EI Cap, Half Dome alebo Mt. Watkins. Trvalo niekoľko dní, kým sa spamätal z opice a dostal sa do normálneho pracovného tempa. Keď sa tak stalo po druhý raz, chcel sa čím skôr dostať zo steny a k fľaši, a tak zobral vyvádzanie na seba a zúrivo liezol, aby s celou záležitosťou čím skôr skoncoval.

Keď tím vyvrcholil, Kromaňonec bol svieži ako rybička, kým ostatní vyzerali, že práve prešli kolenačky Údolie smrti. Po Kromaňoncovi zostala len ohnivá čiara do najbližšieho obchodu s alkoholom, potom zasa do steny a zasa k fľaši, takže jeho život bol jediný bláznivý nekonečný kolotoč.

Vliekli so sebou stres ľudí zaoberajúcich sa nebezpečnou prácou a robili si z toho psinu. Ťahali so sebou svoju česť, lebo boli jej jedinými strážcami. Podaktorí so sebou vliekli osamelosť, takú hlbokú a drahocennú, že sa o ňu nechceli s nikým deliť, ako napríklad "Súkromník Dave“ z Montany, heroicky lakonický chlapík čosi nad tridsať, ktorý všetky svoje steny vysóloval, čo je dvojnásobne nebezpečné, trojnásobne namáhavejšie a stonásobne desivejšie. (Ak sa nejaký človek cítil ako posledný na tejto planéte, iste to bol on, visiaci v hamaku v tichu noci, pol kilometra nad zemou.) Po svojich dlhých výstupoch si Dave prisadol ku každému ohňu, smial sa a pil s lezcami, ktorých poznal zo desať rokov. Potom sme ho vídavali čoraz zriedkavejšie a zriedkavejšie, až si napokon začal ukladať matroš na celtu a požičiavať fľaše na vodu. Kam sa chystal? "Späť do výšok a do samoty, kde nie sú žiadni ľudia - aspoň zatiať," odpovedal a škeril sa ako obesenec. Súkromník Dave dával prednosť svojej vlastnej spoločnosti, výškam a samote a s lezením si dokonale rozumeli.

Slnko a mesiac vychádzali a zapadali, ale pre krysy čas akoby stál. Liezli rýchlosťou pol metra za minútu - aj to nadsadzujem - škriabali sa k oblohe, tĺkli kladivami, donekonečna tĺkli kladivami, mimovoľne a odovzdane, pretože všetko robili inštinktívne, vyprázdnení od myšlienok. Neplnili príkazy a nežiadali záruky, nemali šéfa ani plat. Vystavovali sa šialenému riziku. Blúdili ozrutnými oceánmi vertikálnej žuly, zdanlivo bez plánu i bez cieľa, pretože tá zívajúca prázdnota bola ich všezahŕňajúcim cieľom. Ich výpravy boli ich náboženstvom, a v náboženskom hľadaní je obsiahnuté i nachádzanie. Pri iných podujatiach prináša uspokojenie, dosiahnutie cieľa alebo čohosi podobného, čo sa natrafí po ceste. Ale v teológii krýs sa túžba rovnala naplneniu, takže cestovať s nádejou v srdci bolo lepšie ako prísť do cieľa. Vrchol neznamenal nič, stena všetko.

Občas sa podaktoré krysy vydali do veľkých stien v Peru a Bolívii, Tibete, Indii či Číne, a mnohé z nich sa už nevrátili. Časom sa ostatným minuli golfové loptičky a plastikové taniere, zunovali ich krekry Cracker Jack a Doktor Živago, a cez svoje červené plastikové okuliare už nič nevideli. Už nedokázali ťahať so sebou svet, ktorý si sami stvorili. Po dvojiciach a trojiciach sa krysy z Yosemitov vytratili a steny zostali takmer mĺkve.

Boli jedinečným artiklom. Život a smrť si vliekli v tom istom bágli. Volali sme ich stenové krysy a ťahali so sebou sen, ktorý sa rozplynul v čase, tak ako plynné stopy po kozmických lodiach z Venuše.

John Long
Z časopisu Mountain 45 pre Jamesák preložila Jana Plulíková




KOMENTÁR K ČLÁNKU

Yosemitské krysy [ 8. 5. 2008 13:10:32] - reagovať
Niekoľko míľ od El Capitana je hlinený pľac s mexickými borovicami a roztrúsenými balvanmi, známy pod názvom Camp 4. Je to špinavé a prašné geto, v ktorom bývajú všetci yosemitskí lezci. Kilometer a pol krížom cez údolie sa vypína Sentinel. Ráno a podvečer, keď je slnko za míľu vysokým okrajom údolia, vyzerá Sentinel ako päťstometrový šedý náhrobný kameň.

Vlado Linek © 1999 - 2017 členstvo ا  antidoping ا  kalendár ا  archív jamesáka ا  predplatné ا  horoškola ا  počasie ا  sprievodca ا  umelé steny  19013571