Slovenský horolezecký spolok JAMES
vysoké tatry  český horolezecký svaz  klub slovenských turistov  singingrock rocking   
grivel
sirjoseph
  shs james    komisie    podujatia    james slovakia    horolezec    horoškola    infocentrum    rozličné    eshop    diskusia    kontakt    dotazníky    chaty    mapa stránky  
 index  Správa Vysokých Tatier  Erasmus  Metodické materiály  Meteo  IFSC  UIAA Streda 08.07.2020   english version
 Stanovisko k udalostiam (nielen) na Broad Peaku - Igor Koller, predseda SHS James
07.07.2008 13:50 | 23710x | komentár: 36x
  

Stanovisko k udalostiam (nielen) na Broad Peaku

 

Igor Koller, predseda SHS JAMES

 

Iste nebudem preháňať, ak poviem, že celé Slovensko, nielen to horolezecké, v posledných dňoch veľmi vnímavo sleduje správy prichádzajúce z karakoramskej osemtisícovky Broad Peak. Dvojica slovenských horolezcov Jozef  Kopold a Vladimír Plulík sa v rámci ich expedičného projektu Baltoro Expres 2008 pokúsila o rýchly výstup na túto horu normálnou cestou. Podľa správ publikovaných na webovej stránke Jozefa Kopolda dvojica vyrazila na vrchol dňa 26. 6. 2008 z výšky 7200 m, pod štítovou stenou sa rozdelili, Kopold pokračoval novým variantom priamo stenou a na vrchol sa dostal o 21.00 hod., zatiaľ čo Plulík sa rozhodol liezť ďalej normálkou a zabivakoval pod predvrcholom známym ako Rocky Summit. Kopold bivakoval na zostupe tesne pod vrcholom. Po ťažkej noci nasledujúci deň obidvaja schádzali dolu stenou. Plulík však do základného tábora neprišiel, podľa Kopolda sa minuli niekde v stene a možno ostal v tábore C1 u bieloruských horolezcov. Tieto správy sa však nepotvrdili, od tohto času je Vlado Plulík nezvestný a šanca, že by mohol niekde na hore prežiť je žiaľ minimálna.

Táto udalosť vyvolala logicky veľký ohlas a veľkú diskusiu na webových stránkach. Dôvodom nie je len tragický priebeh výstupu, ale aj mnohé nezrovnalosti a protirečenia v informáciách Doda Kopolda. V týchto súvislostiach mnohí očakávajú stanovisko Slovenského horolezeckého spolku JAMES aj vzhľadom k tomu, že Kopold je členom reprezentačného družstva, je náš najúspešnejší horolezec posledných rokov a spolok jeho športovú činnosť výrazne podporuje. Bezpochyby sa k týmto veciam vyjadrí po svojom zasadaní komisia alpinizmu a prípadne aj výkonný výbor spolku, keď to uzná za vhodné a potrebné. Ja osobne pokladám moje vyjadrenie sa k týmto veciam za svoju povinnosť, pretože ako predseda SHS JAMES nesiem za spolok i za dianie v slovenskom horolezectve určitú zodpovednosť. V prvom rade chcem vysloviť úprimnú ľútosť nad tým, čo sa stalo. Zároveň však musím zdôrazniť, že akékoľvek obviňovania Kopolda z priamej zodpovednosti za túto tragédiu sú nenáležité. Vlado Plulík bol jedným z našich najvýkonnejších horolezcov s veľkými skúsenostiami s lezením v najvyšších veľhorách. Každý horolezec zodpovedá v takýchto prípadoch za svoje konanie predovšetkým sám. Rovnako hovoriť o tom, kto koho opustil, nemá zmysel, pretože pri rozdelení sa dvojice pod vrcholom Broad Peaku majú za túto skutočnosť rovnakú zodpovednosť obidvaja aktéri.

Čo je však dlhodobejší problém, ku ktorému sa musím vyjadriť aj touto formou, je spôsob podávania informácií Jozefa Kopolda, a nemyslím tým len na to, čo sa v priebehu pôsobenia v Karakorame objavuje na jeho webovej stránke. Tento problém sprevádza Kopolda od jeho prvého pôsobenia na osemtisícovke Čo Oju na jar minulého roku. Jeho informácie sú plné nezrovnalostí a rozporov, často sa objavuje viacero variantov priebehu udalostí, čo všetko naznačuje, že tieto informácie sú často zavádzajúce, neúplné a takýto spôsob informovania je neetický. Výrazne sa to prejavilo po tragédii v južnej stene Šiša Pangmy, kde pri zostupe zahynul jeho spolulezec Marek Hudák. Nielen ja som po tejto expedícii veľmi otvorene na túto tému s Dodom hovoril, vysvetľoval a žiadal o zmenu. Napriek tomu sme dodnes nevideli správu o priebehu výstupu J stenou Šiša Pangmy, s chronologickým postupom a základnými údajmi o postupe družstva a opisom toho, čo sa pri výstupe a zostupe udialo. Žiadne literárne spracovanie takýchto udalostí jasnú správu nenahradí, naopak, skôr veci zahmlieva. Takúto správu nakoniec nedostala ani komisia alpinizmu k vyhodnoteniu horolezeckej sezóny 2007, hoci bola predsedom komisie priamo žiadaná a jej dodanie Kopoldom prisľúbené. Na konci roku 2007 nakoniec prišiel pokus o výstup na Dhaulághirí a úplne nešťastné dezinformácie o dosiahnutí jeho vrcholu. Dodatočné vysvetľovanie prepismi zle počuteľného satelitného telefónu neobstoja, pretože v rovnakom čase Kopoldovi spolulezci Kinga Baranowska z Poľska a rovnako aj Fredrik Ericsson zo Švédska jasne potvrdili a deklarovali na svojich webových stránkach, že vrchol Dhaulághirí nedosiahli. Ak príde k takýmto nedorozumeniam v prípade, keď je lezec pri výstupe s niekoľkými ďalšími partnermi, nemožno sa čudovať, že u mnohých ľudí vzniká nedôvera k dosiahnutiu iných vrcholov osemtisícoviek, na ktorých bol Kopold sám, prípadne v noci a nemá z týchto vrcholov žiadne vrcholové snímky. Naozaj to nebol šťastný začiatok pôsobenia na osemtisícovkách.

Napriek všetkým týmto skutočnostiam udelila komisia alpinizmu na svojom zasadaní na Maníne 24. 11. 2007 Kopoldovi za jeho výstup alpským štýlom južnou stenou Šisa Pangmy Bronzovú karabínu. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale napriek všetkým pochybnostiam prevládol základný princíp horolezeckej etiky, že totiž pri proklamovanom výstupe sa horolezcovi verí. Zároveň však v zápisnici z tohto zasadania komisia alpinizmu celkom jasne a adresne uviedla svoje výhrady, citujem:

 

Komisia alpinizmu konštatovala, že poskytovanie informácii o výstupoch nie je dostatočné, chýbajú údaje, jasné informácie o priebehu a štýle výstupov atď. Tohto roku je komisia zvlášť nespokojná s informáciami člena A družstva Jozefa Kopolda. Chýbajú relevantné informácie o priebehu výstupov (hoci v prípade Shisha Pangmy ich doplnenie v písomnej forme bolo prisľúbené), fotodokumentácia je nedostatočná s nízkou informačnou hodnotou. Nejasné informácie sú problémom aj z hľadiska horolezeckej etiky a v prípade členov reprezentácie je to záležitosť nielen osobná, ale dotýkajúca sa celého spolku. Preto je nevyhnutné túto stránku činnosti nielen členov reprezentácie stále skvalitňovať.

 

Túto zápisnicu dostali všetci členovia komisie alpinizmu a členovia reprezentačných družstiev. Myslel som, že je aj na webovej stránke spolku, ale tam v dokumentoch komisie alpinizmu neviem prečo nefiguruje. Ale to nie je podstatné, pretože ak si niekto nečítal túto zápisnicu, mohol si to prečítať čierne na bielom v Jamesáku 1/2008 na konci článku o horolezeckej sezóne 2007, kde Ivan Žila, predseda komisie alpinizmu, veľmi trefne píše:

 

Posledným slovenským zápisom na osemtisícovkách bol jesenný pokus Doda Kopolda normálkou o Dhaulágirí. Najskôr konštatovanie: Dodovi, ani spolulezkyni Kinge Baranowskej, sa na vrchol (8167 m) vystúpiť nepodarilo. Škoda, že tomuto definitívnemu záveru predchádzala úplne zbytočná a miestami až trápna polemika o vrchole-nevrchole. Žiaľ, toto nebol ojedinelý prípad nedostatočného a nejasného informovania o priebehu výstupu. Komisia alpinizmu sa  preto na vyhodnotení sezóny 2007 v Maníne týmto aspektom zaoberala a jej postoj ku informačnej hodnote údajov o výstupoch je nasledovný: „Nejasné informácie sú problémom aj z hľadiska horolezeckej etiky a v prípade členov reprezentácie je to záležitosť nielen osobná, ale dotýkajúca sa celého spolku.“

 

Nepíšem o týchto veciach z roku 2007 takto obšírne náhodne. Chcem, aby každý vedel, že toto moje stanovisko nevzniklo zo dňa na deň, ako sa môže domnievať pár expertov z webových diskusií, ale že som o tomto mnohokrát hovoril s Kopoldom, ktorý to môže potvrdiť, a že sme nakoniec toto stanovisko dali aj v písomnej podobe a na jeho formulácii som sa osobne podieľal.

Udalosti z expedície Baltoro expres 2008 však ukazujú, že všetky tieto snahy usmerniť Kopoldovu činnosť a spôsoby, mali veľmi malý efekt. Aj preto píšem teraz toto stanovisko, ktoré je určené nielen horolezeckej verejnosti, ale predovšetkým Dodovi, ako ďalší pokus pomôcť mu v rozumnejšom nasmerovaní jeho nielen horolezeckého, ale aj ľudského vývoja. Tieto slová som mu osobne povedal naozaj  veľakrát a teraz musím voliť túto verejnú formu. A môžem len veriť, že to Dodo prijme, lebo sme naozaj celkom blízki priatelia.

Vráťme sa k informáciám z Broad Peaku. Kto je len trochu vnímavý, musí vidieť množstvo  rozporov v správach od Doda a jeho tímu a tieto rozpory sa nedajú vysvetlovať problémami   v komunikácii. Na to nie je potrebné byť ani horolezcom, ani stáť na vrchole osemtisícovky, veď práve ľudia, ktorí na osemtisícovkách stáli, majú snáď najväčšie výhrady. A to nehovorím o správach z novín, ktoré akoby naozaj dodala nejaká iná osoba.

Mnohé veci iste Kopold po príchode objasní a dovtedy skutočne nemá význam rozoberať, či bol alebo nebol na niektorom vrchole. Nedá sa tomu zabrániť na internetovej diskusii, ktorá je, žiaľ, živnou pôdou anonymov a niekedy sa podobá priam hyenizmu. Odsudzujem tieto praktiky, a aj preto sa do týchto diskusií takmer nikdy nezapájam. Pre mňa je však celkom nepochopiteľné a neprijateľné, akým spôsobom bolo informované o zmiznutí Vlada Plulíka. Po dvoch správach z 27. 6. o dosiahnutí vrcholu a následnom Dodovom zostupe pod stenu a konštatovaní, že Vlado v BC nie je, nastalo zlovestné ticho. Každému bolo jasné, že to neveští nič dobrého, ale celé Slovensko čakalo aj na tú najmenšiu správičku v obave o Vladov život. Keď sa potom po troch dňoch 29. 6. objavila na Kopoldovom webe správa “Viac informácií”, istotne nielen ja som ju s obavami i nádejami nedočkavo otváral. Namiesto správy o Vladovi Plulíkovi a situácii na Broad Peaku, som si prekvapený čítal výhrady manželky Jozefa Kopolda, Katky Kopoldovej, voči diskusii a otázkam na webe, a úplne na konci – …viac info na stránke, až nejaké bude… Musel som hneď zavolať Katke, či snáď nemá tri dni spojenie s Dodom. Spojenie pravdaže majú, Vlado sa stále neobjavil a preto nie je o čom informovať. Naozaj mi to musela niekoľko ráz zopakovať, aby som sa uistil, že dobre rozumiem. V situácii, keď niekto nezostúpi zo steny a nie je jasné, čo sa stalo, je ľudskou povinnosťou informovať čo najčastejšie o tom, že Vlado stále neprišiel, o situácii na Broad Peaku, počasí, podmienkach, ľudskom potenciáli, čo sa robí pre jeho záchranu. Ja dobre chápem, že z praktického hľadiska sa toho v takomto prípade veľa urobiť nedá. Nebudem komentovať skutočnosti, čo v tom čase robil Kopold, to nie je podstatné. Z ľudského a morálneho hľadiska mal Kopoldov tím tieto informácie na svojom webe poskytnúť a poskytovať ich pravidelne každý deň. Neobstojí výhovorka, že bola informovaná Vladova rodina. Takto sa postupuje vtedy, ak je jasné, že ide o tragickú udalosť a rodina musí dostať správu skôr ako masmédiá. Ale toto naozaj nebol tento prípad. A tak sme sa nakoniec ďalšie správy dozvedeli až z denníka Šport 30. 6., kde Kopold konštatuje, že Vlado sa s najväčšou pravdepodobnosť zrútil vo výške okolo 6500 m a padol do neprístupných častí steny. Až následne sa tieto správy objavili na webovej stránke expedície, tri dni po zostupe Kopolda z hory. Túto skutočnosť považujem za najmenej pochopiteľnú a najťažšie prijateľnú zo všetkých udalostí na Broad Peaku.

 

Kopoldova aktivita v posledných dvoch rokoch na osemtisícovkách má ešte jeden závažný a nešťastný moment. Nehorolezecká a z časti aj horolezecká verejnosť je privádzaná do omylu, že dnešné vrcholové horolezectvo v najvyšších horách sa nedá robiť iným štýlom, že sa mení na novodobé lezecké gladiátorstvo, kde sa celkom prirodzene riskuje život, kde sa s tým musí jednoducho rátať. To je veľmi zavádzajúce a nebezpečné, pretože to tak jednoducho nie je. Okrem toho Kopold týmto prístupom a štýlom ohrozuje život svojich spolulezcov, ale aj svoj vlastný, a to je nezodpovedné. Áno, horolezectvo je nebezpečný šport a k tragickým udalostiam neprichádza len v Himalájach. Ale dnešný špičkový himalájizmus nestojí na rýchlostných rekordoch v dobíjaní osemtisícoviek, ani na skutočnosti, kto ich v najkratšom čase nazbiera najviac. Sú to síce veľmi zaujímavé témy pre masmédiá (špeciálne na Slovensku; ťažko si predstaviť francúzske či nemecké masmédiá, aby obšírne informovali  o dosiahnutí každej osemtisícovky), veľká publicita je tiež iste zaujímavá pre sponzorov a zháňanie financií na expedície. Nerozhoduje však o skutočnej športovej hodnote výstupu v rámci svetového horolezectva. Len pre ilustráciu by som uviedol troch horolezecov z absolútnej svetovej špičky, držiteľov ocenení Piolet d´Or. Marko Prezelj, Steve House a Valerij Babanov sa nenaháňajú po osemtisícovkách. Babanov je držiteľom dvoch Zlatých čakanov a má rekord v počte nominácií na toto najprestížnejšie ocenenie, ani raz za výstup    na osemtisícovku! House vyliezol po mnohoročných pokusoch fantastický prvovýstup  v Rupálskej stene Nanga Parbatu, potom sa vrátil k riešeniu problémov na sedemtisícovky ako je napr. severná stena K6, ktorá dnes patrí k najväčším problémom výškového horolezectva. Prezelj dostal prvý Zlatý čakan za prvovýstup na Kančendžongu, odvtedy sa pokúšal o osemtisícovky minimálne, ale liezol ťažké veci na nižšie kopce a ďalší Zlatý čakan dostal za prvovýstup na sedemtisícovku Chomolhari v roku 2006. Alpským štýlom, vo dvojici, ale lezenie tak ťažké, že sa museli istiť, nemohli sa rozdeľovať, zostupovať samostatne a podobne. Snáď nemusím ďalej vysvetlovať. Osobne by som všetky Kopoldove osemtisícovky vymenil za skutočne svetové výstupy, akými boli nové cesty na Trango či Uli Biaho. Slovenské horolezectvo pri svojom napredovaní na najvyšších horách Zeme nepotrebuje senzácie, ale kvalitné výstupy, ktoré nadviažu na naše aktivity z 80-tych rokov minulého storočia. To sa zatiaľ podarilo len Petrovi Hámorovi na východnom hrebeni Annapurny v roku 2006. Jozef  Kopold má mimoriadne schopnosti na výškové horolezectvo, je ale len na ňom, ako ich v budúcnosti využije, či prinesú nášmu horolezectvu niečo pozitívne, z čoho budeme mať všetci radosť. Držím mu v tom palce.

 

Ešte malá poznámka pre internetových špecialistov. Asi teraz bude malý problém, či ma zaradiť medzi tých, čo Kopolda chránia, alebo medzi tých, čo mu závidia… No oni to pravdaže vyriešia. Chcem zdôrazniť, že som vždy podporoval každého, kto mal záujem o vrcholové horolezectvo a bolo mi jedno, či je z Tatier, Košíc či Bratislavy, alebo či je to môj spolulezec. Dodo k mojim spolulezcom určite nepatrí, aj keď som rád, že som s ním bol pri jeho prvej expedícii do vysokých kopcov, že prvé výrazné úspechy dosiahol na expedíciách, ktoré sme organizovali, že mu v týchto aktivitách pomohol a pomáha jamesácky spolok. A moji skutoční spolulezci ako napr. Dino Kuráň či Miro Piala neboli z mojej strany nikdy preferovaní, skôr naopak, kritériá na nich boli možno prísnejšie a nejaký ten lezec možno prišiel aj o ocenenie za výstup práve preto, že aj ja som sa ho zúčastnil. Horolezectvo nie je šport, kde niekto cudzí môže urobiť zo športovca špičkového horolezca. Priatelia, spolulezci, kluby a spolky tomu môžu len pomôcť, ostané je už na každom osobne. A ja som rád, že sa celý život venujem práve takémuto športu.




Vlado Linek © 1999 - 2020 členstvo ا  antidoping ا  kalendár ا  archív jamesáka ا  predplatné ا  horoškola ا  počasie ا  sprievodca ا  umelé steny  26991185